Čo je vlastne "rod"? Pojem "rod" (po anglicky "gender") sa dlho prekladal do slovenčiny ako "pohlavie". Často sa jednoducho stotožňuje s "rovnoprávnosťou" mužov a žien, niekedy s lepším "zosúladením zamestnania a rodiny" pre ženy. Táto nejednoznačnosť je úmyselná, pretože v modernej politike/ideológiách sa často uprednostňujú výrazy, ktoré sa môžu ľubovoľne meniť podľa mienky verejnosti, ako napríklad "sociálna spravodlivosť", "udržateľnosť", reprodukčné a sexuálne prava a podobne. Sú to pojmy, ktoré môžu znamenať všetko, alebo nič. To platí aj pri rodovej rovnosti. Tu však ide o viac než len o "zrovnoprávnenie" (tento termín tiež môže znamenať čokoľvek). Podľa europoslankyne Anny Záborskej, ktorá vystúpila so svojím príspevkom na konferencii KBS s názvom Pohľad Katolíckej cirkvi na rodovú rovnosť konanej v Bratislave, "rozšírené chápanie termínu "gender" nemá oporu ani v medzinárodnom práve. Jeho jedinú definíciu nájdeme v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného tribunálu v článku 7. Tá je plne v súlade s dovtedajším chápaním medzinárodného práva a definuje termín "gender" ako poukazujúci v spoločenskom kontexte na obe pohlavia, mužov i ženy. Termín "pohlavie" nenaznačuje iný význam, ktorý by sa líšil od už uvedeného významu" (Záborská, A.: Rodová rovnosť v európskej legislatíve, Bratislava 26. 4. 2013). Náznak zmeny vo význame sa objavil až počas Štvrtej svetovej konferencie o ženách, ktorá sa konala v roku 1995 v Pekingu. V neformálnych diskusiách sa tam objavilo iné, radikálne chápanie termínu "gender". Gender - rod „odkazuje na vzťahy medzi mužmi a ženami, založené na spoločensky definovaných rolách, ktoré sa prideľujú jednému či druhému pohlaviu" (Konferencia v Pekingu, 1995). Rod (gender) sa tu chápe ako produkt kultúry a preto sa môže objaviť alebo zmeniť podľa vôle spoločnosti alebo jedincov. Nech má človek akékoľvek pohlavie, svoj rod si môže vybrať.
Ideológia rodovej rovnosti neznamená teda rovnosť pohlaví, ale popieranie sexuálne daných rozdielov, ktoré sa považujú za umelo vytvorené. Čo sa týka nášho biologického základu ten má podľa tejto teórie len sekundárnu úlohu nakoľko vraj neexistuje prirodzený muž a prirodzená žena. Otcovstvo a materstvo sú len „role", nezávislé od pohlavia a sexuality. Ideológia rodovej rovnosti alebo tzv. gender mainstreaming stavia na troch pilieroch: 1. Zamieňanie sexuálnej identity a spoločenskej role; 2. Zamieňanie sexuálnej identity a sexuálnej orientácie; 3. Pretrvávajúci stav skrytej bisexuality.
1) Zamieňanie sexuálnej identity a spoločenskej role. V rodovej teórii je mužská a ženská identita výsledkom akceptácie istých sociálnych rolí. Mužská a ženská identita sú len sociálnymi konštrukciami. Rodová teória absolutizuje tvrdenie, že roly určené jednému či druhému pohlaviu nie sú prirodzené a môžu sa meniť v závislosti od kultúry. Následne sa nesprávne prechádza zo sociálnej oblasti rolí a funkcií, do oblasti sexuálnej identity osôb a tvrdí sa, že odlišnosť pohlaví je takisto iba sociálnou konštrukciou. Dnes rozšírené kultúrne povedomie banalizuje pohlavnú jedinečnosť človeka až do tej miery, že všetky špecifické mužské a ženské role sú považované za vzájomne zameniteľné.
2) Zamieňanie sexuálnej identity a sexuálnej orientácie. Rod sa kladie do protikladu s pohlavím, ktoré je obmedzené iba na biologický rozmer. Sexuálna orientácia je nový hojne používaný pojem na označenie túžby, ktorý je v skutočnosti iba náklonnosťou, vychádzajúcou z pudovej obrazotvornosti a bolo by potrebné psychologicky posúdiť jeho význam a závažnosť. Orientácia má rozhodujúcu úlohu pri tvorbe identity osobnosti. Rodová teória hlása, že každý si buduje svoju sexuálnu „identitu" a tá sa môže meniť podľa jeho sklonov, čiže túžob. Skutočná sexuálna identita nie je tá, ktorou sa vyznačuje telo, ale tá, ktorá vyplýva zo sexuálnej orientácie, ktorú si každý určuje sám.
3) Pretrvávajúci stav skrytej bisexuality. Teória, ktorá sa zakladá na koncepcii sexuality závislej od prvotného psychického usporiadania. Prvý stav ľudskej sexuality prechádza fázou psychickej bisexuality, ktorá umožňuje dieťaťu identifikovať sa s druhým pohlavím, aby zvnútornilo význam sexuálnej odlišnosti. Neznamená to ale, že je nositeľom oboch pohlaví. V rodovej teórii je ľudská sexualita akoby trvale v zajatí tohto stavu, čiže podľa nej sme zároveň mužom i ženou a disponujeme v sebe oboma pohlaviami.
Bolo by veľkou chybou, keby sme za rozšírením rodovej teórie videli len snahy niektorých ideológov. Je dôležité si uvedomiť, že zavádzaním rodovej ideológie do legislatívy sa táto cesta nekončí. Skúsenosti zo zahraničia, a žiaľ, i u nás na Slovensku, nám potvrdzujú, že podporovatelia rodovej ideológie sa ju snažia dostať do výchovno – vzdelávacieho procesu s cieľom dosiahnuť, aby spoločnosť považovala za normálne tvrdenia, ktoré táto teória hlása.

Ideové korene
V kresťanskej civilizácii, ktorá sa vyvíjala v Európe až do Francúzskej revolúcie v roku 1789 - žena bola považovaná za výnimočnú v porovnaní s mužom hlavne ako matka alebo nevesta a muž to náležite prejavoval: úklon, pobozkanie ruky a pod. No na začiatku devätnásteho storočia vzniká feminizmus, ako veľké a zložité kultúrne a politické hnutie. Feminizmus sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia ignoroval rozdiely medzi pohlaviami. Tieto feministky sa chovali tak, ako keby ženy nemali žiadne pohlavie a museli preto bojovať o to mužské. Normou bol muž a išlo o to, aby sa žena stala mužskejšou. V deväťdesiatych rokoch feministická teória však tento názor opustila. Nahradila ho požiadavkou, podľa ktorej by pohlavie ako faktor v medziľudských vzťahoch a pri budovaní "spravodlivej" spoločnosti už nemalo hrať úlohu. Vychádza pritom z predpokladu, že neexistuje vopred daná identita, popisovaná kategóriou "žena(y)". Namiesto biológie preberá úlohu osudu kultúra. To nevyhnutne vedie k otázke, čo je vôbec identita, prípadne aký význam má pohlavie pre jej formovanie. Ak identita nie je jasne definovaná, potom to isté platí aj o pohlaví. Jednoznačnú bipolaritu muž-žena nahrádza kontinuum rôznych foriem pohlavia, ktoré môže mať podobu siahajúcu od "úplnej" ženskosti k "totálnej" mužnosti.
A tak sa dostávame k ďalšiemu zdroju rodovej ideológie, ktorým je marxistická doktrína. Friedrich Engels v diele O pôvode rodiny, súkromného vlastníctva a štátu (1884) píše: „Základom modernej monogamnej rodiny je zjavné alebo skryté domáce otroctvo ženy a moderná spoločnosť je masa, ktorá sa ako z molekúl skladá zo samých takýchto rodín" (s. 56). A na inom mieste: „Prvou podmienkou oslobodenia ženy je, aby celé ženské pohlavie bolo znovu zaradené do verejnej výroby a to zas vyžaduje, aby monogamná rodina prestala byť hospodárskou jednotkou spoločnosti" (s. 60). Marxistická doktrína chcela teda v skutočnosti ukázať: 1. že manželstvo a rodina sú iba výsledkom vývoja sociálneho systému, vytvárajú sa na základe rôznych spôsobov deľby práce, ktoré sa postupne striedajú v dejinách; 2. že rodina je len určitá nadštruktúra, vzhľadom na určité geografické a kultúrne územie; 3. že ako manželstvo a rodina v jednom momente vznikli, mohli by aj zaniknúť a taký má byť aj ich konečný osud, pretože dejiny, podľa neho majú konečný cieľ v zániku kapitalistického poriadku spoločnosti.
Proti týmto prúdom a doktrínam vystupuje kresťanská antropológia, ktorá tvrdí, že úlohy muža a ženy vyplývajú z ich prirodzenosti. Človek je stvorený na obraz Boží (Gn 1, 27). Mužské telo pozostáva výlučne z mužských buniek, ženské telo výlučne zo ženských buniek. Tento rozdiel je biologicky daný, ničím nemenný. Rozdielnosť týchto dvoch pohlaví je navyše vzájomne obohacujúca. Človek je schopný vytvoriť spoločenstvo osôb a spolupracovať na zrodení nového života (pro-kreácia). Samotná sexuálna rozdielnosť (mužské a ženské pohlavie) je prejavom a uskutočnením Božieho obrazu v človeku – vďaka tomu je schopný snubnej lásky – čiže lásky založenej na darovaní sa muža a ženy (vzájomnom, výlučnom a úplnom). Totiž práve na snubnej láske sa zakladá manželstvo.
K téme rodovej rovnosti sa v decembri 2012 vyjadril aj Svätý Otec, Benedikt XVI. v predvianočnom príhovore Rímskej kúrii, keď povedal: „Hlboký klam tejto teórie a tejto antropologickej revolúcie je zrejmý. Človek popiera, že má vopred stanovenú povahu svojho tela, ktorá charakterizuje človeka. Popiera vlastnú prirodzenosť a tvrdí, že mu nie je vopred daná, ale že on sám si ju utvorí. Podľa biblického rozprávania o stvorení patrí k podstate človeka, že ho stvoril Boh ako muža a ženu. Manipulácia prírody sa stáva základnou voľbou človeka proti sebe samému. Teraz už existuje len abstraktný človek, ktorý si potom sám pre seba a podľa seba vyberie nejakú svoju prirodzenosť. Kde sa sloboda konania stáva slobodou rozhodovania o sebe samom a utváraním seba samého, to vedie nutne k popieraniu samotného Stvoriteľa, a tak nakoniec človek ako tvor Boží a Boží obraz v podstate uráža svoje bytie. V zápase o rodinu je v stávke človek sám. Je zrejmé, že tam, kde je odmietnutý Boh, stráca sa dôstojnosť človeka."

Záver
Na záver si ešte pripomeňme slová Mons. Ignacia Carrascu de Paulu, predsedu Pápežskej akadémie pre život, ktoré odzneli na už spomínanej konferencii o Pohľade Katolíckej cirkvi na rodovú rovnosť, kde sa vyjadril, že „ideológia rovnosti predstavuje najhroznejší útok proti samotnej ľudskosti a je horšia ako obávaná atómová katastrofa, horšia ako nezastaviteľná vírusová infekcia, horšia ako potopa sveta. Táto ideológia úplne potiera ideu prirodzenosti a prirodzenej identity človeka, čím ohrozuje korene rodiny a počatia, základné prvky na ktorých stojí akýkoľvek antropologický a sociálny systém." „Je však nevyhnutné veľmi jasne o týchto témach hovoriť. Práve zdanlivá vedeckosť a pojmová zamotanosť totiž patrí k jednej zo stratégií tejto doposiaľ najničivejšej ideológie. Je celkom isté, že ak by ľudia poznali podstatu tohto úsilia o vytvorenie úplne nového typu človeka, väčšina z nich, veriacich i neveriacich, by ju úprimne vysmiala a radikálne odmietla. Ak sa má podľa tohto modelu žena plne realizovať len pod podmienkou, že odmietne svoju ženskosť a muž zas mužskosť a vzťah k žene ako k žene, kto by s takým ponímaním fakticky súhlasil?! Že logicky uvažujúc ide o absurdný hazard s budúcnosťou civilizácie a z duchovného hľadiska o najradikálnejšie vzburu proti Bohu - Stvoriteľovi, teda o niečo démonicky zlé a neľudské, niet pochýb. Ak sa Cirkvi vyčíta niekdajšie tmárstvo tak v tejto totálnej tme zostáva takmer jediným svetlom," zhrnul Mons. Carrasco. Urobme všetko preto, aby sme bránili človeka pred sebadeštrukciou, ochraňovali rodinu a manželstvo.

ThDr. Radoslav Lojan, PhD.