Osemdesiat percent Slovákov povaŽuje vstup do Európskej únie za dobrý krok. Rozčuľuje nás však byrokracia i tlak v kultúrnych a etických otázkach. V sobotu 24. mája si zvolíme našich zástupcov do Európskeho parlamentu.
Slovensko je malá krajina. Kamkoľvek sa pohnete, o krátky čas sa ocitnete na štátnej hranici. Kto veľa cestuje, musí mať cestovný pas vždy na očiach. Európa v porovnaní s iný­mi kontinentmi je malá, pri ceste autom každú chvíľu narazíte na colnicu. Keď som chcel pred rokom cestovať mimo Európy, odrazu som zistil, že môj cestovný pas už nie je platný niekoľ­ko rokov. Z jediného dôvodu. Na starom kontinente ho už takmer nepotrebujem.

Za desať rokov
Prvého mája sme si pripomenuli 10. výročie vstupu Slovenska do Európskej únie. Hoci to nie je dlhé obdobie, rýchlo sme si zvykli na všetky benefity, ktoré táto historická udalosť priniesla. Cestujeme na letisko do Viedne alebo na nákupy do Poľska a neprítomnosť pasovej kontroly na hraniciach považujeme za samozrejmosť. Doma sme síce na Slovensku, ale v Prahe, Krakove či vo Viedni sa cítime rovnako dobre. A toto nie je zďaleka jediný viditeľný prínos. Vďaka peniazom z európskych štrukturálnych fondov si mnohé mestá a obce mohli zrekonštruovať školy, cesty, zdravotnícke zariadenia a kultúrne pamiatky. Už niekoľko rokov sme členmi eurozóny a pat­rí­­­me do elitného hospodárskeho klubu. Keď porovnávame život v mnohých krajinách sveta, zrazu si uvedomíme, že pri všetkých ťažkostiach žijeme v stabilnej a prosperujúcej krajine.
Má to však háčik. Duchovná, kultúrna a hospodárska prosperita vychádza vždy zo spoločných vízií a ideálov. Ak chce akákoľvek komunita rásť, potre­bu­­je mať pred sebou spoločné ciele, s ktorými sa jej členovia stotožňujú. Dvadsiate storočie v Európe prinieslo dve svetové vojny, zločinecké ideológie nacizmu a komunizmu, holokaust, milióny mŕtvych. V minulom storočí v roku 1945 na tros­kách zničenej a rozdelenej Európy začalo klíčiť semienko európskej integrácie. Na jej začiatku stáli traja aktívni katolíci: francúzsky premiér Robert Schuman, jeho nemecký náprotivok Konrad Adenauer a ich taliansky kolega Alcide de Gasperi. V snahe vyhnúť sa novému vojnovému kon­fliktu na starom kontinente hľadali účinné spôso­by novej spolupráce.

Proces integrácie
Prvým krokom na tejto dlhej ceste bolo založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1952. Túto organizáciu vytvorili Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Francúz­sko a Taliansko s cieľom vyňať uhlie a oceľ – ktoré sú základnými zdrojmi v každom konflikte – spod kontroly národných štátov. Keď sa to podarilo, začala sa integrácia ďalších sektorov, až napokon týchto šesť krajín v roku 1958 založilo Európ­ske hospodárske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu. V roku 1967 sa všetky tieto inštitúcie zlúčili. V roku 1993 bola podpísaná Maastrichtská zmluva, ktorou vznikla Európska únia. Tento základný dokument bol novelizovaný prijatím takzvanej Lisabonskej zmluvy, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Od vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva až po dnešok sa do procesu európ­skej integrácie zapojila väčšina demokratických štátov Európy. V súčasnosti má Európska únia 28 členov, poslednou krajinou, ktorá vstúpila v roku 2013, bolo Chorvátsko.

Ako únia funguje
Už z krátkych dejín Európskej únie je zrejmé, že je jedinečným projektom, ktorý napomáha vzájomnú spoluprácu, uľahčuje ľuďom každodenný život a, čo je najdôležitejšie, je základom mieru a stability. Stali sme sa súčasťou kolosu, ktorý má svoje pravidlá. Život v Európskej únii majú v rukách štyri inštitúcie: Európsky parlament, Európska rada, Európska komisia a Rada Európskej únie. Európska rada je kľúčovým orgánom, lebo združuje najvyšších predstaviteľov na vnútroštátnej aj európskej úrovni a najmä určuje hlavné prio­rity Európskej únie. Európska komisia funguje ako vláda a komisári nominovaní členskými krajinami majú na starosti jednotlivé rezorty podobne ako ministri v národných vládach. Rada Európskej únie je miestom, kde jednotlivé člen­ské štáty Európskej únie obhajujú svoje záujmy.

Európsky parlament
Inštitúcia Európsky parlament je spolu s Radou Európskej únie hlavnou zákonodarnou inštitúciou Európskej únie, čo v praxi znamená, že jej rozhodnutia, ale aj odporúčania, deklarácie či správy majú mimoriadny dosah na všetkých obyvateľov Európskej únie. Bežný Európan o europarlamente veľa nevie, lebo má pocit, že jeho fungovanie sa ho priamo nedotýka. Sme ochotní ísť k volebným urnám počas komunálnych a parlamentných volieb, lebo sme presvedčení, že ovplyvnia náš každodenný život. V prípade Európskeho parlamentu to tak nie je. Svedčí o tom najmä fakt, že Slovensko malo pri posledných eurovoľbách najnižšiu volebnú účasť. Je to istý paradox. Európsku úniu považujeme za dobré dielo, ale z nejakého dôvodu sa nám zdá príliš vzdialená a Európsky parlament tak málo dôležitý. Opak je však pravda. Európsky parlament má tri úlohy: prerokováva a schvaľuje legislatívu v spolupráci s Európskou radou; dohliada, aby bola činnosť inštitúcií Európskej únie v súla­de so zásadami demokracie, a prijíma rozpočet Európskej únie. Po prijatí Lisabonskej zmluvy sa právomoci parlamentu rozšírili o ďalšie oblasti. Voľby do Európskeho parlamentu sa konajú každých päť rokov. Počet poslancov jednotlivých krajín závisí od počtu obyvateľov. Slovensko zastupuje 13 poslancov. Títo volení zástupcovia sa však združujú podľa politickej, nie štátnej príslušnosti. Takto sa spájajú kresťanskí demokrati, socialisti či liberáli naprieč celou Európou a v parlamente vytvárajú frakcie. Generálny sekretariát Európskeho parlamentu sa nachádza v Luxemburgu, ale riadne plenárne zasadnutia sa konajú v belgickom Bruseli a vo francúzskom Štrasburgu. A čím žije parlament? Poslanci Európskeho parla­mentu schvaľujú legislatívu na základe plánu, ktorý predloží nová Európska komisia. Tá sa zvyčajne vytvára po eurovoľbách a podobne ako v jednotlivých krajinách, aj tu navrhovaný predseda Európskej komisie spolu s jednotlivými komisármi prichádza pred poslancov, aby získal ich dôveru. Európsky parlament má však oveľa širšie mož­­nosti. Prijíma stanoviská, odporúčania či deklarácie, ktoré síce nemajú priamy legislatívny dosah, ale sú silným politickým nástrojom, na ktorý sa neskôr rozličné skupiny odvolávajú.

Boli sme „proti"
Za posledné obdobie sme boli najmenej dva razy svedkami úsilia podporiť ideológiu rodovej rovnosti na úrovni Európskeho parlamentu. Najskôr to bola kontroverzná „správa Estrela" (pomenovaná podľa portugalskej europoslankyne Edite Estrelovej – o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach), ktorá po enormnom úsilí niektorých poslancov a mimovládnych organizácií nebola v decembri minulého roku prijatá. „Správu Lunacek" (pomenovanú podľa rakúskej europoslankyne Ulriky Lunacekovej) však najmä vďaka ľavicovým poslancom aj zo Slovenska prijali. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o nezrozumiteľné „témy", ktoré sa nás netýkajú. Pravda je, že hoci Európsky parlament túto správu prijal, členské krajiny nezaväzuje. Táto správa však jasne popisuje, o čo niektorým aktivistom ide. Z hľadiska jej obsahu ide o dokument, ktorý má za cieľ urobiť zo sexuality verejnú záležitosť a integrovať homosexualitu do všetkých oblastí verejnej politiky. Ak by sa takáto správa uplatnila do dôsledkov, na Sloven­sku by fakticky znamenala obmedzenie náboženskej slobody, slobody vyjadrovania a zavedenie inštitútu registrovaných partnerstiev pre homosexuálne osoby, neskôr adopcie detí pre tieto páry a nakoniec inštitút manželstva. Je isté, že LGBTI (lesbian-gay-bisexual-transgender-intersex) aktivisti budú využívať túto správu ako prostriedok nátlaku na národné štáty. Preto má na Sloven­sku zmysel usilovať sa zabrániť takýmto snahám v referende, ktoré organizuje Aliancia za rodinu.
O čom budú eurovoľby
Pri vzniku európskej integrácie sa angažovali traja katolíci. Katolícka cirkev od začiatku tento proces podporovala. Dejiny Európy sú totiž úzko spojené s kresťanstvom. Ak sa starý kontinent stal priestorom, kde sa rozvíja kultúra aj hospodárstvo, je to najmä vďaka jeho kresťanským koreňom. Politici zamietli zmienku o kresťanských koreňoch v preambule budúcej európskej ústavy, preto sa kresťania v Európskej únii v posledných rokoch cítili akoby zahnaní do kúta. Minulý rok bol v istom zmysle prelomový. Tisíce ľudí sa zaujímali o dianie v Európskom parlamente, komunikovali so svojimi poslancami, mnohí písali e-maily, vznikli siete mimovládnych organizácií. Vďaka tomu bola odmietnutá „správa Estrela" a na pôde Európskeho parlamentu pri verejnom vypočutí uspela iniciatíva občanov Európskej únie pod názvom „Jeden z nás". Jej cieľom je obmedziť financovanie aktivít, ktoré predpokladajú ničenie ľudských embryí, zvlášť v oblasti výskumu, rozvojovej pomoci a verejného zdravia. Bolo by veľkou chybou, keby sme voľby do Európskeho parlamentu podcenili alebo ich považovali za málo dôležité. Európska únia nie je len o ekonomike a sociálnych otázkach. Z Bruselu k nám síce prichádzajú eurofondy, ale rovnako aj stanoviská či odporúčania, ktoré v konečnom dôsledku ohrozujú rodinu. Naša stará Európa sa zmieta v kultúrnej kríze. Základné hodnoty, ako právo na život či právo detí na otca a mamu, sú spochybňované. Vo viacerých krajinách západnej Európy nedokázali do spoločnosti úspešne integrovať prisťahovalcov. Hospodárska kríza ešte nie je ukončená. Koniec koncov, ako povedal kedysi Benedikt XVI., koreňom tejto krízy je mravná kríza. Európa potrebuje hlbokú obnovu, ktorú môžu priniesť kresťania.

Ako voliť
Vo voľbách do Európskeho parlamentu kandiduje na Slovensku 29 politických strán a hnutí. Z týchto hlasovacích lístkov si vyberieme jeden, vložíme ho do obálky a vhodíme do volebnej urny. Na hlasovacom lístku môžeme zakrúžkovať najviac dvoch kandidátov. Nezabudnime, že sa hlasuje iba jeden deň 24. mája. Tieto voľby rozhodnú, či sa Európa bude uberať smerom k ďalším experimentom, ktoré prehĺbia ohrozenie rodiny a náboženskej slobody. Preto je dôležité, aby sme volili najmä aktívnych kresťanov, pre ktorých je jasné, že právo na život jestvuje od počatia po priro­dzenú smrť. Na európskej pôde potrebujeme zástupcov, ktorí chápu, že rodina má byť cen­trom verejnej politiky. Otcovia biskupi v pastierskom liste na Prvú adventnú nedeľu 2013 napísali: „Náš hlas pri akýchkoľvek voľbách môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti." Ak kandidát na poslanca nemá problém s registrovanými partnerstvami pre homosexuálov alebo obhajuje vykonávanie potratov, nevoľme ho. Prieskumy ukazujú, že sme si na život v Európskej únii zvykli, dokonca sme členmi eurozóny. Ukázali sme svetu, že aj malá krajina môže tvrdou prácou dosiahnuť úspech. Potrebujeme diaľnice, železničnú infraštruktúru, európske peniaze, ale to nie je najdôležitejšie. Naším najväčším pokladom je tradičná, úplná, harmonická rodina žijúca v dôstojných podmienkach. Poďme v sobotu 24. mája na eurovoľby a prispejme svojím hlasom k tomu, aby v Európe bol hlas rodín a hlas kresťanov silnejší.

ANTON ZIOLKOVSKÝ
Autor je výkonný sekretár KBS

zdroj: Katolícke noviny 20/2014